V informačnom „všehomíre“ ako spáleninu cítiť ozvenu bojového pokriku o ríši zla, ktorý na adresu vtedajšieho Sovietskeho zväzu vyslovil na začiatku 80. rokov herec a prezident Spojených štátov Ronald Reagan. Členovia našej luzokracie sa predbiehajú, kto povie hanlivejší výrok na adresu Ruska, poslanci nadbiehajú ministrom a ministri sudcom. V očiach prezidentky badať des vždy, keď ju vyzvú vyjadriť sa na tému Ruska, a to tradične nabifľovanými vetami.

Ak sa chceme zorientovať v problematike a nepodľahnúť tejto hromadnej halucinácii, potrebujeme znalosti z histórie a pochopenie kultúrno–náboženského fenoménu. Rusko bude pre Západ vždy problematické, zreteľne od času, keď Európu v roku 1812 oslobodilo od Napoleonovho experimentu. Nech by malo akýkoľvek politický systém a formu vlády, a to aj podľa subjektívnych „západných štandardov“, či akokoľvek by sa usilovalo o spravodlivú politiku, medzinárodné porozumenie a mier.

Druhým je zvládnutie princípov geopolitiky. Následne do jej vzorcov môžeme dosadzovať akékoľvek premenné, napríklad arabská jar, farebná revolúcia, boj proti terorizmu, výsledok bude rovnaký: oslabenie Ruska, eliminácia slovanského živlu a apetít svetovlády. Podľa Nikolaja Starikova sa „Anglosasom svet zasa raz vymyká spod kontroly. Práve preto koncipujú nového činiteľa, ktorého úloha spočíva v narušení existujúcej krehkej rovnováhy a súčasnom oslabení všetkých hráčov planéty“.

Princípy geopolitiky nie sú také zložité, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Pochopenie týchto princípov môže otvoriť oči ľuďom, ktorí to sami od seba nezvládnu, ľuďom, ktorí sa nachádzajú v područí ilúzií a neistoty. „Úlohou každého hráča je udržať si kontrolu nad zdrojmi, ktoré má k dispozícii, pokúsiť sa dostať pod kontrolu cudzie zdroje a prinútiť ich pracovať pre seba,“ tvrdí Starikov. Zdroje sú však limitované, ľudská prirodzenosť sa nemení, a preto geopolitiku určuje priestor a pohyb sily v priestore, štát je ponímaný ako živý organizmus. Geopolitika je zjednodušene súčtom politiky, histórie a geografie.

Nebezpečnú hru, ktorú rozohrali Spojené štáty proti Rusku, je nutné vnímať prostredníctvom klasických geopolitických koncepcií anglosaskej proveniencie. Jej základom je rozdelenie a súperenie sveta medzi námornou a pozemskou mocou. Rolu námornej veľmoci prevzali po Veľkej Británii USA. Na druhej strane stojí Rusko ako najväčšia pevnina so všetkým potrebným ľudským a prírodným bohatstvom. Medzi morskou a pozemskou mocou je neustále súperenie. Priekopník geopolitiky admirál Alftred Mahan vidí ako výsledok sporu týchto mocí rozdelenie ázijského kontinentu medzi 30º a 40º severnej šírky na pásmo nestability. Problém Turecka, Afganistanu, Iraku, Iránu, najnovšie Sýrie je výsledkom tejto americkej, predtým britskej destabilizačnej politiky. Príslušníkov morskej veľmoci pokladal za nadradených slovanskej rase.

Halford Mackinder je známy svojimi konceptmi o sile svetového oceánu, voči ktorému stojí v spojení jeden svetový ostrov. Tento geograf je tvorcom kategórie Heartland, čo je srdce zeme, svetového ostrova. Vo svojich viacerých prednáškach a statiach v prvej polovici minulého storočia precizoval, že práve Rusko je stotožnené s Heartlandom. Problém svetovej politiky je v tom, kto ovládne Heartland a aký je jeho silový potenciál. Rusko je geografickou osou dejín a z neho ako z najväčšej suchozemskej rovinatej pevniny je tlak na európsku históriu. Rusko obklopujú dva pásy: vnútorný polmesiac (nemecké krajiny, Turecko, India a Čína) a vonkajší ostrovný polmesiac (Británia, USA, Kanada, Austrália, Japonsko a Južná Afrika). Rusko s Nemeckom ako pevninové mocnosti nesmú spolupracovať, inak ohrozia záujmy morských veľmocí. Musia byť oddelené nárazníkovou zónou. Mackinder radil aj prezidentovi Wilsonovi, ako po prvej svetovej vojne usporiadať Európu podľa tejto stále platnej poučky: „Kto vládne východnej Európe, ovláda Heartland. Kto vládne Heartlandu, ovláda svetový ostrov. Kto vláde svetovému ostrovu, ovláda svet.“